Ahojte,
Na úvod, chcem upozorniť, že je to napísané, tak ako sa to stalo. Boli sme tam traja chlapi, a slovník sme mali, aký sme mali. Snažil som sa o autentickosť. Takže je tu pár nadávok. Ku gramatike, tento blog som písal strašne dlho, ozaj ťažko povedať koľko dní, proste veľa, tak ak si úplný gramatický mág, tak určite tam chyby budú. Chcem upozorniť aj na fakt, že sme tam boli v dobe, keď očkovaní u nás boli len učitelia. Očkovanie nebolo tak dostupné, ako dnes. Ešte pár slov k dokumentačným videám. Drvivá väčšina, ak nie všetky sú na výšku, keďže primárne som ich natáčal na prezeranie v mobile. Všetky fotografie, sú fotené Nikonom Z7, za čo Nikonu touto cestou ďakujem, že mi ho zapožičal. Tak isto som používal ND filtre na rozmazanie vody či obláčikov od VFFOTO, za čo tak isto veľké díky. Bez nich by táto cesta vlastne ani nevznikla, testoval som tam ich širokouhlý systém.
PRED ODLETOM
“Nemám rád lietanie, čo si to zase Maroš vymyslel?” pýtal som sa sám seba, deň pred odletom na Island. “Však vieš aká je situácia vo svete a ešte aj to lietanie”. Ešte deň dozadu som mal na tri týždne, úplne iný plán. Mal som dohodnutú stavebnú firmu, malo sa „makať“ na dvore. Avšak znovu otvorenie letov, sopka a Filipove správy totálne opantali moju myseľ. “Však ale vedel si, že autom na Island neprejdeš Maroš, a máš doma chlapca, a vieš že bez neho si už po dvoch dňoch nesvoj”, tak toto mi behalo hlavou neustále, až do zbláznenia. Volanie Islandu však bolo príliš silné. OK Filip idem, povedal som po dvoch dňoch premýšľania a odmietania. Začal totálny zhon. PCR test, ATG test, všetko v angličtine. Nákup, registrácia na Islandskej strane, že priletím. Zabezpečenie dopravy do Popradu, z Popradu do Katowic. Všetko našťastie klaplo.
ODLET
Prišiel deň odletu, a znovu som veľmi vymäkol, to je so mnou vždy tak. Som s rodinou takmer neustále a keď mám niekam ísť som nervózny, a ťažko sa mi odchádza. A nebolo tomu inak ani teraz. “Čo si to vymyslel za kravinu? kam sa zase trepeš? Stále mi to vírilo v hlave” Avšak moja dobrodružná časť ma hnala ďalej. Stretko s Filipom prešlo bez problémov. Cesta do Popradu tiež, na hraniciach rutinná kontrola. Všetky potrebné dokumenty sme mali našťastie v poriadku. Už od Popradu, aby sme neriskovali, som mal nasadenú ochrannú masku FFP3, fuj cez to sa nedá dýchať. Pred letiskom vonka som si na chvíľu od toho oddýchol, ale od letiska to začalo znova. Na letisku sme mali dohodnuté stretnutie s Jirkom /ďalej už len Juraj, poslovenčil som ho/, ktorý išiel s nami tiež. Ako som hovoril, nerád lietam, ale sľúbil som si, že si nevyrobím taký veľký stres ako naposledy. Tváril som sa pokojne, ale telo neoklameš. Strašná bolesť hlavy, kŕče v bruchu spôsobili, že napriek tomu že som sedel pri okne som neurobil ani jeden záber ponad oblaky. Aj vody som sa bál napiť, aby som náhodou hnusobu neschytal. Ja to však nedokážem, dole rúško a aspoň malý lok, na osvieženie. Po prílete a pár krokoch sa moje telo začalo pomaly dostávať do normálu, hlava síce bolela, ale bolo to lepšie. “Na zemi, je na zemi, odfúkol som si”. Nechcem začať rozpisovať, ako namakané to má Islandská strana vymyslené, koľko ochotných ľudí po prílete nás usmerňovalo, jednoducho to funguje. Videl som okolo seba ľudí čo nevedeli anglicky, napriek tomu vedeli čo majú robiť. Celé to dávalo zmysel, a bolo to jednoduché a logické. Po absolvovaní ďalšieho PCR testu, sme boli zaradení do autobusu, ktorý nabral smer hotel. Žiaľ Juraja poslali s nami, napriek snahe ich presvedčiť, že Covid už prekonal. Nemal však splnené všetky vládou požadované podmienky. Nejaké písmená a čísla mu tam chýbali. Tak ho dali s nami do karanténneho hotela, čo veľmi zle niesol a ani sa mu nečudujem. V hoteli to bolo o tom istom, napriek celkom komplikovanej akcii, každý vedel čo robiť, a všetko išlo hladko. 21:29 už posunutého Islandského času som bol na izbe. Sprcha, pár písmeniek domov, FFP3 dole a spať.
1-vý deň v pyžame
Na čo sa budem prezliekať? však 5 dní nepôjdem vonka. Len tri krát za deň otvorím dvere na zaklopanie. Raňajky, obed, večera. Tak som sa rozhodol ostať v pyžame. Kedy si to budem môcť dovoliť ak nie teraz? Po dvoch hektických dňoch a pre mňa stresujúceho letu, mi to aj dobre padlo. Zriadil som si svoju “kanceláriu”, poštukal TV, prepojil s notebookom a chvíľu si išiel na akejsi novej nepoznanej vlne. Ja vlastne za celý deň nič nemusím robiť. Teda okrem IG, FB, vypisovanie domov a Netflix. Nenudil som sa, padlo mi to vhod. Highlightom dňa mal byť výsledok PCR testu, ktorý mi robili včera na letisku. Okolo obeda mi prišiel negatívny výsledok testu. To bol ale rachot, keď padal kameň zo srdca. Následne Juraja pustili z hotela. Nejakým spôsobom, mne doteraz záhadným kontaktoval Červený kríž a oni ho z toho nejako vysekali. Keďže mi Nikon zapožičal model Z7, tak som si ho začal upravovať na svoj obraz. Nie, nejde o žiadnu modifikáciu, ale aby som ho vedel v teréne rýchlo a presne ovládať. Ale všetko pomaličky v kľude, tri minúty držím foťák, tri minúty mobil a tri minúty PC, a tak dokola. Pár telefonátov domov a deň som dokonale prehnil.
2-hý deň v pyžame
No jasné klasika, pozriem na hodiny a 04:28, keď si pripočítam dve hodiny časového posunu, tak som spal o polhodinu dlhšie ako zvyknem doma. Doma každé ráno cca 6:00 vstávam. Kus ma to aj hnevá, lebo prespatý čas ide akosi rýchlejšie. Nič sa nedá robiť, vstal som. Začínam cítiť, že oddychu by aj stačilo. Posteľ, PC, začínam mať všetkého tak akurát dosť. Taký nezvyk, doma je vždy zhon, všetko ide veľmi rýchlo. Práca, rodina, práca, rodina. Tu je to presne opačne, celý deň nie je do čoho pichnúť. Tak si len tak už po niekoľký krát natáčam pohľad z okna na mobil. Uprene sa pozerám na oceán do diaľky. Zaujali dve lampy, ktoré pretŕčajú zo strechy. Však to je fajný minimal, začal som zbesilo behať po izbe. Schmatol statív, vytasil foták a ND filtre a už som sa zabával. Predsa som si našiel zábavku, nálada sa mi razom zdvihla. Pošlem Filipovi video, len čosi odudral, že on má pohľad z okna ako na Petržalku, že to nie je fér, že ja vidím oceán. 😀 Holt mal sa lepšie učiť. K večeru sa ešte hrám na PC a mobile, však čo tak mám robiť, a hor sa s filmom spať.
3-tí deň v pyžame
Ach prečo ja len neviem spať 12 hodín v kuse. Ja dám tak 6, max 7 aj to prerušovane. Tu by si spavosť náramne hodila. Starajú sa tu o nás príkladne a s úsmevom. Raňajky, obed aj večera. Všetko výborne chutí a je toho tak akurát. Nepriberiem ale ani neumriem. Okom sledujem Juraja ako postuje fotky na IG, či posiela nám do komunikácie. Len nech sa mu darí, nech čosi nafotí, nech máme čo závidieť. Cítim sa stále dobre, nepociťujem žiadne problémy, tak snáď to o dva dni pochopí aj PCR test. Dnes je vonka škaredo, chvíľu prší, chvíľu sneží, ani veľmi fotiť nie je čo. Každú chvíľu vymýšľam čo by som pil, čaj, káva, čaj káva, nič mi už nechuti. Napriek tomu sa mi zdá, že to celkom už uteká, keďže som sa prehupol cez polovičku mnou plánovaných dni strávených v karanténe, je to už lepšie. Som taký pokojnejší, keď si to uvedomím. Kamoš, ktorý píše poviedky mi dnes dal jednu precitať, s ktorou ide kdesi na literárnu súťaž, tak mam celkom o zábavu postarane, mudrujem nad charaktermi postav, a jemu sa to celkom pozdáva. Teší ma, že moje postrehy si berie k srdcu. Mladý nech ti poviedka robí radosť. Večer klasika film na zaspanie, a hajan do rána.
4-tý deň v pyžame
Dnes som nejaký už nabudený od rána, je pekné svetlo medzi budovami, také jemne ako keby sa odrážalo od okien, od skla. To mi vlialo krv do žíl, a hneď som aj začal “upratovať”. Stôl pod okno. Statív na okno, a cez malinku sklopku nad fixným oknom asi tak 2,1 metra vysoko som si rozložil statív a fotím. Snažím sa zachytiť ľudí v tom najkrajšom svetle s tieňom. Na budovách hľadám línie a zaujímavé svetelne podmienky. Hry tieňa a svetla. Takto sa prebavím snáď aj dve hodiny. Kým svetlo už nie je totálne ostré a nefotogenické. Viem, praví street fotografi ma znosia pod čiernu zem, že fotiť streetku na 300 mm je barbarstvo. Ale ako to mam fotiť cez 20 cm otvor zo šiesteho poschodia hotela? No streetkari si budú musieť nechať zájsť chuť. Mne sa to moje fotenie veľmi páčilo a užil som si ho, až ma občas prekvapilo, ako ma to bavilo. Pomedzi to som takmer cely deň vyplnil odkladanými pracovnými povinnosťami. Už doma som si sľúbil, že niektoré veci urobím v karanténe, a dostal som sa k nim až teraz, ale predsa. Dnes si už naplno začínam uvedomovať, že zajtra je D-DAY. Buď idem do divočiny fotiť sopku a Ine krasoty, alebo tu stvrdnem na ďalšie dva týždne a to by bol prúser. Ani netuším ako to ďalej v prípade pozitívneho testu je vymyslené, čí môžem ostať tu, a či stále zadarmo. Nechcem to ani vedieť, budem negatívny a basta. Doobedu si z toho ešte v duchu robím srandu, ale teraz večer ako to píšem, tak mi kus už aj hrdlo zviera. Neviem si predstaviť, byt pozitívny. Je tu fajn, starajú sa o náš, ale stačilo. Prišiel som sem fotiť, a nie robiť storky z hotela. Dostal som aj informácie o koľkej zajtra a kde budem testovaný. Prídu zaklopať na dvere medzi 9:00 až 10:30 a na spodnom poschodí sa testuje. Z poverčivosti sa ani nebalím, nechcem to uraziť. Začnem sa baliť až po teste, keď už to nebude v mojich rukách, “ako keby teraz bolo”. Tak si ešte nájsť nejaký film na noc a spať.
5-ty deň v pyžame
D-DAY je tu, od rana som nervózny, len tu tak pobehujem a neviem čo so sebou. Testy by mali byt medzi 9:00-10:30. Aj raňajky priniesli skôr, jasný znak toho, že dnes ma testujú. Všetky moje plány sa môžu v sekunde rozsypať. Uf, to je nálož. Káva, sprcha, klasika, snáď dnes vyletím z hotela a smer sloboda. OK je 9:00, každú chvíľu pôjdem na testy. Kokos prečo to tak prežívam? Však to nie je v mojich rukách. Urobil som všetko najlepšie ako som mohol. Ochrana, ruky, odstup, dezinfekcia. A teraz tu sedím a skoro mám až krč od nervozity, čudné. Pre mňa totálne nová skúsenosť byt zatvorený. Mňa sa doteraz lockdown na Slovensku až tak nedotýkal. Áno boli sme doma, ale máme dom, dvor a veľkú záhradu. Neuvedomoval som si to tak veľmi, až tu, pat dni v pyžame v jednej malej kutici. Najväčšou radosťou do dňa je, keď mi zaklopú na dvere a podajú raňajky, obed či večeru. Mám tu síce všetko, ale oproti tomu čo je vonka, je to vlastne nič. Cítim sa ako keby ma mali odviezť na popravu, každú chvíľu niekto zaklope na dvere a na konci chodby bude pripravená šibenica. Vypisujem si s Filipom o tom, že náš na tu šibenicu určíte vezmú. Na konci chodby bude stáť a okolo nej 5 bacharov s obuškami, pripravení konať. Aspoň na chvíľu zo mňa opadá nervozita. Klikám po Internete, hrala sa Liga Majstrov, za normálnych okolnosti, by som to aj čítal, aj som sa pokúsil a po tretom riadku som zistil, že neviem čo čítam, tak som to vypol. Píše Filip, už ho berú. O pár minút brali aj mňa, cestou som stretol Filipa, ako už išiel späť. Vrátil som sa cca 9:30. Všetko zase do detailu premyslene, a rýchle. Odstupy, hygiena, dokonca sa nám nedovolil dotknúť ani tlačidla vo výťahu. Island SKVELE!!! Klobúk dole, ako to tu celé funguje. Teraz už musím len čakať, a čakanie to bude dlhé, baliť, nebaliť? Rozhodol som sa že áno, však som už po testovaní. Už je to jedno. Zbalený som za chvíľu, a čas si krátime vypisovaním s Filipom a s Jurajom, ktorí náš už čaká pred hotelom. Neviem čo robiť, driemem, klikám na Youtube. V tom píše Filip, že je free. Že mu to píplo. Paráda, bomba, a kde je môj výsledok? Hryziem si už nechty od nervozity, keď v tom píííííp a vidím notifikáciu aj email, že som NEGATIV!!!! Vykríkol som radosťou, a rýchlo začal bookovať ubytovanie na dnešnú noc.
SLOBODA
Po pár minútach som vonka, nejaký ten podpis na recepcii, jedno veľké Thank You /mami to ako, že díky/, a už nás Juraj vonka čakal s naleštenou Toyotou Land Crusier. Vrelé zvítanie, a nejaký ten jakot, ozaj sa nám uľavilo. A už sa išlo smer Grindavik, kde sme mali booknute prvé ubytovanie. Cestou si uvedomujem nový zvláštny pocit. Nikdy som nebol pät dní zatvorený medzi štyrmi stenami, a náhle pustený vonka. Vážil som si, že môžem niekam ísť, taká sloboda na duši. Po vylodení sa na ubytovaní, sme sa rozhodli skúsiť vybehnúť ku skalám REYKJANESTA na západ slnka. A dobre sme urobili, krásne farebný západ, ako z rozprávky, hneď na privítanie. Medzi oblakmi sa urobilo malé okienko a svetelné podmienky na pár minút boli priam epické. Škoda, že som sa nedostal bližšie k vode, mal som príliš veľký rešpekt pred oceánom, a veľmi klzkými skalami na brehu. Veľa som čítal a pozeral o sneaker waves, a vždy keď som pri oceáne mám to v hlave. Nie je to sranda, a asi som sraľo, nešiel som. Neustále mám v hlave ako vyletí jedna vlna o 15 metrov ďalej ako obyčajne, a pohne kameňom, ktorý ma kdesi cvakne a finito. Chalani išli, boli odvážnejší a za odmenu majú z tohto krásneho západu výborné fotky. Chíľu som stál na parkovisku a pozeral sa na epický západ a na chalanov ako fotia. Soptil som a premýšľal, prečo si nasratý? Však sám si si to prekoučoval, čo tu teraz soptíš? Si smiešny Maroš, už aj sa ukľudni. Chíľu som tam takto monológoval a potom som si povedal, že som chuj a vyprdol som sa na to. Ďalší deň nás čakala sama pani sopka, bolo to celé treba naplánovať a vymyslieť. Našťastie na ubytovaní boli všetci, čo mali čo to dočinenia so sopkou. Vlastne v apríli väčšina ľúdí čo priletela na Island, chcela ísť práva k sopke. Pri pár pohárikoch dobrého rumu, nám výdatne pomohli s plánovaním trasy. Zajtra sa ide, ale…má strašne fúkať. FAGRADALSFJALL teš sa.
Ráno sa nikam neponáhľame, dohoda bola jasná, na východ sa nejde nikam. Kľudné raňajky, dokúpenie pečiva v miestnych potravinách a až tak odjazd na parkovisko odkiaľ ide hike ku sopke. Predpoveď o vetre, sa však ani kus nemýlila. Fúka, fúka, fúka ako na Islande, miestami to je ozaj boj. Neustále sme bičovaní vetrom do tváre, ktorý nám nafukuje sneh rovno do oči. Nemám žiadnu kuklu, dostávam to na tvrdo, priamo do ksichtu. Stále však s dobrou náladou stúpame do prvého prevýšenia, rozhodli sme sa pre trasu A, aj keď je vraj nebezpečnejšia, čo sa plynu týka, ale aj kratšia. Avšak ani len netušíme čo robíme, nikdy sme tam neboli, a informácie ostatných su mätúce. “Trvá to hodinku, nie hodinku a pol”, ďalší hovoria aj o troch. Tak teraz si vyber. Po prvom stúpaní, sme sa opreli hneď aj do druhého. Po zídení do doliny vidíme v diaľke prvý kráter sopky a v ešte väčšej diaľke ďalší kráter. Prešli sme teda ku najbližšiemu kráteru, ktorý bol aj asi najmenší, a prvý krát si užívame blízkosť sopky a lávy. Čo to pofotíme, keď v tom začnú všetky senzory na meračoch plynu pípať, a už nás odtiaľ pracú Guidovia. Ja som našťastie mal práve nadýchnuté, chalani to šťastie nemali a brchtali ešte hodnú chvíľu potom. Až teraz to začíname kus chápať, že ono ku sopke sa dá dostať aj za hodinku čosi, avšak ako fotografi sa chceme dostať ku tej poslednej. Číže druhej trhline, ktorá v tomto období najaktívnejšia. Dúfame že aj najfotogenickejšia. Najhoršie je, že ani netušíme, ako sa dostaneme na kopec oproti, ktorý je vzdušnou čiarou možno 1km. Avšak láva to miesto odstrihla, a dostať sa tam dá, len cez obchádzku. Keď sme sa pozreli, akou trasou by sme museli ísť, všetci sme zhodnotili, že nie, že toto nejdeme. Dole do opačnej strany klesanie tak 200-300 metrov do doliny. Následne stúpanie do prvého kopca cca 200-300 metrov, následne dole a zase do ďalšieho kopca hore. Hovoríme ee, to už sa ani nedá stíhať. Odľahlo mi. Tak nejak som vedel, že tlmiť nadšenie chalanov nemožno, ale toto boli ozaj masakrálne podmienky, a ešte v 80 km/h neustále duniacom vetre. Ale ako to už býva vždy je všetko inak. Pri občerstvovačke sme narazili na chalaniska na upravenej Toyote Land Cruiser. Bol to jeden z tých „safety guids“, ktorí dávali pozor na bezpečnosť pri sopke. Sedel v aute a len sa tak nudil. Však čo by aj v tom vetre vonka robil. Najskôr som si želal, aby nás nikam nechcel zaviesť. Chcel som ostať, kde som, aby som sa fyzicky „neodfajčil“. Vedel som, že o chvíľu má ísť dole do hlbokej “jaminy” na aute, povedal nám to pár minút pred tým. A ja debil, som sa ho išiel opýtať či nás teda vezme. Tušil som, že si podpisujem ortieľ, ale nevedel som, že to pre mňa bude znamenať tak veľa bolesti. Zrazu vysmiaty jak lečá sedíme v aute, a pekne ťažko nastúpené metre autom dávame dole, však to dáva zmysel, aby sme ich mohli zase nastúpať späť a ešte aj navyše. Ocitáme sa snáď ešte pod úrovňou mora. Stojí tam aj nejaké auto, ktorých sa pýtame na našu chystanú trasu. Len sa začnú smiať, však tadiaľ žiadna trasa nevedie. Filip sa s nimi chvíľu ešte snaží čosi dohodnúť, ale ja som už v ďalšej konverzácii nevidel zmysel. Však sme niekde na úrovni Mariánskej priekopy, už sme nemali na výber, musíme hore. Veľmi nahlas nadávajúc som sa pobral smer prvý kopec. Samozrejme chalani ma za chvíľu obehli a Filip už bežal tak sto metrov predo mnou. “Bolo ti toto treba? ťažký vak, trepeš sa do kopca, kde ani trasa nie je, celý čas sa ti šmýka noha, lebo je to len kamenná suť, a každý meter bolí ako hovado”, pokračoval som, však čo som aj mal robiť? uprostred ničoho? Už som nevidel ani Filipa ani Juraja, keďže vrch sa na konci menil na skoro plošinu. Posledné metre som dával na štyroch, inak by som asi ani nevyšiel. Na vrchu ma čakajú, keď som sa výdýchal, hovorím im “panebože čo si mi to zoslal za kktv”. Obaja za hurónskeho smiechu začali cupitať do malej jaminy, a následne do ešte vyššieho kopca. Vonka je už po západe, čosi pred modrou hodinkou. To je čas, kedy sme chceli už byť pri sopke. O chvíľu sa už mordujem v ďalšom kopci, a všetko sa to opakuje, únava, hrešenie, štveranie sa po štyroch. Už som si ich nenechám tak ujsť ako v predošlom stúpaní a stále ich mám na dohľad. Som tak 100 metrov za nimi a vidím Filipa ako skáče na vrchu kopca, ale ozaj skáče ako Rocky Balboa /Italskej hřebec/, keď vybehne povestné schody vo Philadelphii. Už len vyťahané tepláky mu chýbali. Dobre som chápal, že sme tam, že sme hore. Ja som však už mal iné myšlienky, vedel som, že si to neužijem. Kríže začínali bolieť. Tú bolesť už poznám, prichádza nenápadne, a do dvoch troch hodín vygraduje do neznesiteľnej, a bojovať s tým sa veľmi nedá. V takom polo donútenom úsmeve míňam chalanov. Obliekam sa do teplého, vietor duje ako bláznivý, žiadne závetrie. 80 km/h na plno od chrbta. Čo je aj dobre, aj zle, jeho smer je fajn, lebo nám sopku očisťuje od dymu a životu nebezpečného plynu. Zároveň jeho rýchlosť úplne znemožňuje fotenie. Dostávam prvé mierne šlehy, ale ešte sa to dá vydržať. Rozkladám statív a začínam fotiť. Najskôr idem blízko a ohrievam sa pri fotení na širokáč /14-30/. Zážitok to bol úžasný, nikdy som si ani len nevedel predstaviť, čo to je vidieť sopku. Stál som tam ako malý zbytočný panáčik, taký malý fliačik, taká malá špina, na tejto krásnej planéte. Čosi nepoznané, počuť na vlastné uši špliechať lávu, ktorá keď doputuje svoju púť sa začne za praskotu meniť na pevné skupenstvo. Následne nasadzujem 70-300 a idem za chalanmi do zadu, ktorý to už pália na dlhé sklo. Doľava, doprava, rôzne uhly, snaha o rôzne kompozície. Rýchlo chápem, že dokopy nič svetoborné nevymyslím. Chce to drona, ktorý otvorí svet nových pohľadov a kompozícií. Zo zeme je to všetko ploché. Vidieť sopku je zážitok na celý život, ale fotograficky som mierne sklamaný. Ani neviem či som v živote fotil čosi ťažšie, vietor, modrá hodinka, chcelo by to dlhšie časy. Avšak to neumožňoval vietor, a aj keby sa dalo fotiť na dlhšie časy, tak špliechajúca láva sa mení na čiarky, a to som nechcel. Mne to už však nemyslelo, bol som vyčerpaný, a kríže na sračku. Rezignoval som, vedel som, že toto nie je môj deň. Ani som sa už nejak nesnažil, aby toho nebolo málo, začala sa ozývať veľká potreba. Kokos nie, ešte toto teraz tu budem riešiť. Mráz, vietor, kríže, dve hodiny od auta, už to je ppč kombinácia. Snáď sa tu ešte zaserem. Išiel som za chalanmi, aby som sa dohodol, kedy a ktorou cestou pôjdeme späť. Tou čo sme prišli ani náhodou. Zistili sme, že celý čas jestvovala ďaleko jednoduchšia cesta, ale keď my tak veľmi máme “radi” prvovýstupy. Zložitejšie sa tam dostať nedalo, tak ale to už tak býva, po bitke každý je generál. Stretol som sa s chalanmi, odpovedali mi, že jasné ideme po “B”čku k autu a že o chvíľu už idú. Tak som išiel pomalým krokom dopredu. Že ma dobehnú, ale to nebolo najšťastnejšie riešenie. Je tma, svieti len sopka a moja slabá čelovka. A to “B”čko nie je, reálny chodník, ešte pred týždňom to bola len kopa skál. Teraz je to trasa, obchádza sopky a lávu. A vlastne ľahko zísť z chodníka, ktorý neexistuje. Po cca 15 minútach státia a čakania na chalanov im volám, kde sú a či teda idú. Však nemôžem ísť ďalej, ľahko by sme sa stratili jeden druhému. Tak tam stojím ako pipíš vo vetre, a už celkom nervózne čakám, či mi Filip zdvihne telefón. Nič, ok, tak čakám ďalej. Tlak v mojom konečníku narastá, v tom mi volá Filip späť, že už už idú, že Jurajovi vietor zrútil statív s fotoaparátom. Priznám sa že túto informáciu viem, len preto, že mi to Filip rozprával, až keď sme sa stretli. Mňa už trápilo čosi úplne iné. Rýchlo som zmapoval terén okolo seba. Nevidel som žiadne svetielko, zhodil som ruksak na zem. Rukavice dole, a rýchlo odzipsovať prvé vrecko z hora. Môj batoh toho so mnou už veľa prežil a prešiel. Už si tykáme, máme svoj systém, kde čo je. Snaha o chytenie toaleťáku skrehnutou necitlivou rukou sa mi nepodarila. Podarilo sa mi nahmatať aspoň vhlčené vreckovky. Ok, už nemám veľa času, nech mi to Island odpustí, ja musím. Maroš snáď si nebudeš srať vedľa batohu. Rýchlych 10 krokov nižšie smerom ku sopke. A bolo to, urobil som to najrýchlejšie ako sa dalo. Ale viete ako rýchlo a pohodlne sa serie s výhľadom na sopku v 80 km/h vetre? A v mraze -10? Veľká “slasť”, keď vietor bičuje holú riť a kríže. Tak Maroš, máš to za sebou, rýchlo utrieť a obliecť. Chytím do rúk vlhčené vreckovky, a zistím že je to len kopa stvrdnutého ľadu. Maroš ty si pičus, ako si chceš utrieť riť? Zase jedna zo situácií, ktoré sa môžu stať len tebe. Tak chtiac nechtiac som s holou riťou rozbehol ku svojmu vaku. Ozaj radosť, dobehnem k nemu otvorím vrecko s toaleťákom ešte raz, už ho nahmatám a skrehnuté ruky zaúradovali. Toaleťák odletel v tom vetre. Dpč! Už mi aj do plaču bolo, ako tam stojím polonahý v mraze. Začal som ako tiger hrabať vo vaku, že ešte nejaký papier musím nájsť. V tom vidím ako sa ku mne blížia dve svetielka, bol to Filip a Juraj, kríčím im proti vetru. Serem, nechojte sem. Ani neviem či ma počuli, ale Filip tuším zastal, a Juraj podišiel bližšie a náramne sa bavil. Mne to však v tej chvíli bolo úplne jedno. Podarilo sa mi nájsť ešte kus toaletného papiera, a urobil som čo bolo treba. Hrôza, des, horor. Chalani už stáli pri mne a pukali smiechom, keď som im to všetko porozprával. Nadávka za nadávkou sa zo mňa valila, snažil som sa ukľudniť. Ešte sme si rozložili statívy a skúšali pár nočných záberov na pôvodné prvé dva krátery sopky. Mňa už trápilo čosi iné, bolesť krížov sa rýchlo stupňovala, ten vietor a celkom dlhý nudistický pobyt mi teda nepomohol.
Po zbalení techniky, sme sa vydali do kroku. Cítim enormnú bolesť. Šupa za šupou mi bráni urobiť, krok. Z času na čas, krok tak bolí, že aj kričím bolesťou. Zastanem, prehrmí a keď sa mi podarí už urobiť krok, tak nemôžem zastať, musím zotrvačnosťou pokračovať. Áno kríže ma už omínajú strašne dlho, a teraz to dostávam po “papuli” v tej najnevhodnejšej chvíli. Do p.če prečo. Celé som si to predstavoval inak. Hovno som nafotil /doma som zistil, že to zase nebolo tak zlé/. Hovno som vypudil. Ešte do toho duní vietor, a chalani mi nesú veci. Auuu, kurva, som hotový. Tie dva kopce, ktoré sme prerazli asi prvovýstupom, kde sa nám zem šúchala pod nohami ma načisto „odfajčili“. Pritom to začalo tak ppč, v dobrej nálade, srandička sem, srandička tam. Storky do mobilu. Úsmev, však sopka čaká len na nás. Ale prestrelil som, všetky okolnosti si vyberajú svoju daň. Sústredím sa len na ten ďalší krok, a pritom som bol len “pri” sopke. Čo som mal pocit, že dá každý. Hmm možno, ale nešli ako my jebovia okolo celého kráteru nevídanou obchádzkou. Kde ani neviedla žiadna cesta, len nám sa to zdalo ako to pravé. Chyba lávky, cesta po ktorej sa vraciam je tá správna. Len si tak predstavujem, ako by mi bolo, keby som rovnakou cestou išiel aj na miesto fotenia. Z týchto úvah ma dostáva ďalšia a ďalšia jeba do krížov. Kokos Maroš schop sa, však ani nemáš na výber, čo ostaneš tu? EE bojuj ty mamľas pomeee. Chalani sa zachovali úplne špičkovo, vzali mi vak, rozhádzali si moje veci po ich vakoch a idú za mnou. Neviem čo si hovoria, ani sa ich na to nepýtam, vlastne mi je to úplne jedno. Chcem len zvládnuť ďalší krok a po ňom zase ďalší. Našťastie sa mi podarí nespadnúť na extrémne šmykľavých a strmých miestach a už som, ako tak na rovinke. Chalani sú tak 100 metrov za mnou, prehadzovali si ešte nejaké moje veci po batohoch. Idem ako zombie rovno, sem tam zastanem zaplačem bolesťou, následne musím tak 20-30 sekúnd stáť a počkať, kým tie šlehy doznejú. Potom sa odvážim urobiť ďalší krok a takto chvíľu idem…zrazu ma vytrhne Filipov hlas, nie sme dobre. Kuva minuli sme odbočku. Značenie je aké je, sopka buchla pred pár dňami, a ľahko sa po tme pomýliť. Počujem Juraja, ako začína koučovať, jeden z nás ostane s Marošom, a druhý ide hľadať cestu. Neodpovedal som, nemal som síl. Len som sa otočil, a v hlave mi výrilo ti musí JBŤ. Ja stáť nebudem, to je asi horšie ako ísť. Ešte sa tam čosi dohadovali, ja som ich už nepočul, svojim zombie krokom som sa už vracal. Keď som po chvíli nevedel nájsť správnu odbočku, struhol som to na sedláka krížom. V diaľke som videl svetlá uniobunky červeného kríža, ktorú som si pamätal ešte keď sme išli cestou ku sopke. Bola 3 minúty od parkoviska, kde sme mali auto. Takto som si kráčal a stál v bolestiach v pravidelných intervaloch. Ku koncu som už počul aj chalanov, ako idú za mnou. Uniobunka sa pomaly a iste zväčšovala, následne sme prišli až ku autu. Bol som enormne šťastný, že chalani ma nemuseli niesť, podopierať ani nič podobné. Ozaj som sa cítil síce fyzicky na maderu, ale v hlave ako tak spokojný, že som to zvládol………Filip? počul som Jurajov hlas, nevidíš moju červená bundu? ee. Nie je v kufri? ee. Vo vaku tiež nie je. Do pičeeee, ja som stratil bundu, do pičeee Sir Joseph. A emočne som bol tam, kde som bol pár sekúnd predtým, zase in da vadžajna /mami to akože som v prdeli/. Kurva on ju stratil, lebo môj vak, lebo mi pomáhal. Áno, mohol si ju pripevniť lepšie, ale nedošlo by k ničomu, nebyť mojich krížov. Nevládal som sa otočiť v aute a Juraj bol kdesi za autom, tak som skričal. Koľko stála?…nemluv na mne tedka do piče. Hovorím ti koľko stála do piče, zaplatím ti. Stratil si ju kvôli mne. Už bol len ticho. Tak som ho nechcel v tom rušiť, len som mu jasne chcel dať najavo, že nie som chrapúň a následky si ponesiem. “Ach jaj Maroš, ozaj ti ide karta” hovoril som si cestou ku uniobunke. Odkiaľ sa Juraj s Filipom vybrali hľadať bundu, aspoň po bod, kde sme blúdili, avšak neúspešne. Prišiel si fotiť sopku, fotenie si totálne dojebal, išiel si prvovýstupom a dva krát tak dlhou cestou ako sa obyčajne chodí, odfajčil si si kríže, ktoré ti zafúkli, keďže si sa skoro posral. Následne ti pomáhajú a preto stratili bundu. Ty si ozaj jebo Maroš, doma si mal sedieť. Pár metrov od hajzľa a bolo by to ešte zadarmo. Nahádzal som do seba nejaké tabletky, ale dobre som vedel, čo ma čaká najbližšie dni. PEKLO! Ozaj mi bolo ťažko, nie len fyzicky, ale aj psychicky, nechcel som chalanov brzdiť. Fotenie na Islande stojí kopec peňazí, a keď sem už prídeme, každý to chce využiť na plno. Bolo mi to veľmi ľúto a nevedel som ako z toho von. Však som nevedel ani chodiť, ani v posteli sa otočiť. Piče, celé zle. Po príchode na ubytko, sme si slopli kus rumíka a išli spať. Noc bola krutá, ubolená, už tú bolesť poznám. Vedel som že na pár dní som KO. Už som si len želal, aby tých dní bolo čo najmenej. Ráno po pár správach domov, sme sa dohodli, že Juraj pôjde spať k Červenému krížu, ku uniobunke a skúsi sa ich popýtať či im niekto nedoniesol červenú bundu. Ja som bol vykrútený do jednej strany od pása hore a nevedel som mu pomôcť. Keďže Juraj anglicky veľmi nevie, mrzelo ma to. Avšak ako to už býva, práve taká blbosť, ako slabá angličtina dala tomuto tripu ďalší zážitok a smer. Na tom mieste som nebol, viem to už len z rozprávania chalanov. Filip išiel odviezť Juraja ku uniobunke červeného kríža. Kde sa chcel popýtať guidov, či im niekto nepriniesol červenú bundu. Po negatívnej odpovedi, sa vybral hľadať ju smerom ako sme včera išli na hike. Stretol nejakú partiu a tám mu povedala, že áno videli sme kus ďalej na zemi nejakú červenú bundu. Juraj sa tam ponáhľal, avšak bundu nikde nenašiel. Stretol ďalšiu partiu, a tí mu povedali že ju videli hore na kopci, tak utekal aj tam a zase nič. Takto preháňaný a nasraný zavolal Filipovi, nech ide pre neho že ju nemá. Stretneme sa pri uniobunke. Filip výštartoval pre neho, a našiel tam Juraja ako sa háda s jedným z Guidov, že kde do prdele je jeho červená bunda. No hádal, Juraj ma svojskú angličtinu. „Red Jacket vole, Sir Joseph hmm? Vole co?“ Guide len nechápavo krútil hlavou ale Juraj si išiel svoje. Po nejakej chvíli mu guide hovorí, že on nevie nič o červenej bunde, že on je z Special Force /mami to su špeciálne jednotky/. A Juraj mu na to hovorí „vole spešl force kkt, mi Delta Force vole“ DELTA rozumíš? Chlapíka zháčilo a ostal na chvíľu ticho. Išiel telefonovať, chalani nevedeli čo sa deje. Keď v tom dofrčalo policajné auto z Grindaviku a doniesli mu bundu z policajnej stanice, vraj už bola tam. Či sa teda zľakli Delty Force, alebo náhodou v danej chvíli ktosi telefonoval, že bunda je tam. Netuším, a to sa už nikdy nedozviem. Ale predstava že Juraj sa vyhráža típkovi česko anglicky, že on je z Delta Force ma totálne odrovnala. Bol som však mega rád, že ju má. Ja som mu nemusel kupovať novú a hlavne nemal na celý trip inú bundu. Uff odľahlo mi. Hneď je lepšia nálada, keď nám Juraj všetko vyrozprával. Už si inak nepovieme, len Delta Force, ide z neho strach. Je to zabiják.
Jurajovi, však končil prenájom Land Cruisera, tak som ešte telefonoval do požičovni o predĺžení. Celkom sa nám to veľké auto hodilo. Vecí sme mali pomerne veľa, a väčší batožinový priestor sa hodil, nehovoriac o tom pohodlí. Presnú sumu si už napamätám, ale za dve minúty vybavené, a v takej cene, že sme sa len usmievali. Toto vyšlo. Dohodli sme sa že za jeden deň prejdeme celým južným pobrežím až po Hofn, kde sa ubytujeme. Celý trip sme ubytovanie riešili na poslednú chvíľu z auta. Cez mobil a booking. Vždy som to riešil ja, nikdy s tým nebol problém. Je však nutné povedať, že turistov bolo minimum, v normálnej sezóne, by som to tam asi neriskoval. Cesta odsýpala, nálada bola dobrá. Až na ten zdravotný stav. Už po tme sme prišli do destinácie ubytovania. Cesta tam viedla po osamotenej krajine. Juraj ako hlavný zabávač, začal dudrať. “Ty vole to kam jdeme? vždyť nás tady zabijou. Na konci, vole bude nejakej velkej chlap, vole. A tady nás nikto nenajde. Tady nás pohřbí, sme v prdeli kluci.” Ja som šoféroval strašne som sa smial, Filip vedľa mňa tiež. Celý čas mlel, a čosi rozprával, sánka mi už tŕpla, a ten najväčší výbuch, len mal prísť. Už sme tam prichádzali, a rekonštruovali to, tak tam boli urobené výkopové práce. “Ty bláho a je to tady, jak jsem říkal, tady je konec. Tma, nevíme kde jsme, ty jámy, tu je konec”. V tom sme zbadali prázdne sudy. “kkt, tady podívej na ty sudy, tam nás rozpustej”. Sánku som mal skvačenú, ale to stále nebol koniec. Ako sme prichádzali, v diaľke sme zbadali osobu, chlap, ale strašne veľký. “Tady je vole, řezník z Vestrahornu, všichni nás zabije”. V tom som práve zaparkoval vedľa toho veľkého staršieho pána. Sánka mi lietala po aute, nikto z nás sa nevedel prestať smiať. Pán čakal, že vyjdem von z auta, ja som však nemohol. Ešte som si skryl hlavu do bundy nad volantom, a takto som sa pokúšal prestať smiať, možno aj minútu. Pán čakal, a my sme jednoducho nevedeli prestať. Trapas jak hovado. Sme sa uviedli na úvod, ako sa patrí. Po nejakej minúte, keď pán /řezník z Vestrahornu/ nechápal, sme vyšli vonka, a z řezníka sa vykľul dobrý starší a milý ujo. Jasne, už sme mu inak nepovedali, len řezník z Vestrahornu. Už sme len odpadli do postele, a dohodli sa, že ráno ideme ku VESTRAHORNU. Ikona Islandu, kto bol na Islande a nevidel Vestrahorn, ako keby na Islande nebol. Magické miesto ktoré učarovalo aj filmárskym kulisám, natáčal sa tu napr. aj Game of Thrones. Nachádza na juhovýchode Islandu, pod pohorím je Viking Café, fajn miesto na čaj či kávu. Vestrahorn som už navštívil aj v roku 2019, a aj priložená fotografia je z tohto roku. Ráno to bolo celkom fajn, pekne nám zasvietilo. Len to moje fotenie, bolo značne limitované. Nedalo sa mi veľmi chodiť, a už vôbec nie zohnúť sa ku statívu. Tak keď som ladil kompozíciu, zvalil som sa na zem a ako tuleň sa premrožil ku statívu. Zábava fotiť v takých bolestiach. Chalani sa rozpŕchli kade tade, ani som ich nevidel. Ja som teda dal pár kompozícií s dunami a pár s vodou na pláži. Ďalej sa mi žiaľ dostať nedalo.
Cez deň sme čo to dospali a dosť skoro pred západom, sme sa vybrali ku EYSTRAHORNU. Kam som sa veľmi tešil. Ešte však predtým cestou, chalani chceli prescoutovať, jeden neznámejší vodopád. Ja som chcel ostať v aute, bol som rád, že som rád. Ale chalanom som samozrejme nechcel v ničom brániť. Nechcel som ich obmedzovať. Cesta tam viedla F-ková, a cez jeden prepad, sme sa báli ísť. Ale Juraj si nechcel dať povedať, že nech to už nechá a dookola skúšal prejsť jedno miesto. Pri jednom z cúvaní PRÁÁÁÁÁSK, jeba ako z kanóna. Pozreli sme sa na seba, čo ti jebe, tam bol šuter. A teda poriadne veľký. Pomaly a nesmelo vystúpil vonka, a ani to nechcel vidieť. Predstava nabúraného zadku bola strašná. Ja som ostal sedieť. Pozerám do spätného zrkadla, a Juraj sa smeje od ucha po ucho. Zase raz šťastie, jak sviňa. Ešte že sme mali Land Cruisera a nie nič ani o cm nižšie. Schytalo to auto od spodu, a z vonka, nebolo nič vidieť. Keď sme sa už zohli, tak áno, ale zvonka nie. To bolo tak dva mm pod nárazníkom, zase sme sa raz len usmiali a išlo sa ďalej ku spomínanému Eystrahornu. Tak nejak som cítil, že tu sa mi bude páčiť. Miesto na mňa urobilo veľký dojem. Taký koniec sveta, hora, cesta, maják a už nič. Mám rád podobné miesta, kde to už končí. Kým som tam nebol, tak som si mylne myslel, že je to vlastne Vestrahorn, ale z druhej strany, a to nie je pravda. Je to úplne iná hora, ktorý so svojím známejším bráškom, nemá veľa spoločného. Vydali, sme sa sem na západ slnka, ktorý bol síce “plechový”, ale aspoň bol čas na nájdenie si kompozície na nočnú fotografiu. Dobre sme urobili, KP predpoveď im vyšla náramne a zelená dáma si poskakovala po končiaroch Eystrahornu, z čoho som mal náramnú radosť. Zase som mal ten pocit malinkosti vo vesmíre. Nado mnou čistá jasná obloha plná hviezd so zeleným nádychom. Momenty, pre ktoré to všetko robím. Nie je to len fotka, keby to bolo len o nej, tak prídem domov a chrlím jednu fotku za druhou, ale nie, mne sa to nechce. Snažím sa vychutnať si na mieste každý moment. Fotky nechať uležať na karte, následne v PC a hlavne pocity v hlave. Až potom dôjde k nejakému pohladeniu postprocessom. Vybláznení do sýta, sme si sadli do auta, že ideme na chvíľu ku řezníkovi na ubytko. A následne nepôjdeme spať, lebo by sme zaspali, ale pôjdeme autom na Vestrahorn, tam budeme spať v aute, na mieste fotenia. No neviem či to pre mňa bol práve šťastný nápad. Ale išiel som, z auta som síce nevyliezol, lebo som aj tak zaspal, a strašne ma boleli kríže, ale aspoň som bol na mieste s chalanmi :D. Nasledoval spánok na izbe, balenie a odjazd. Rozhodli sme sa už pomaly vracať späť juhom.
Cestou sme sa zastavili na DIAMOND BEACH, ktorá bola pekne zaplavená ľadovcami. Celý čas nám však snežilo, a fúkalo. Plán na večer znel nájsť ubytko v blízkosti vodopádu HAIFOSS, kam sme chceli ísť na ráno. Večer sme ešte vybehli menej známy vodopád ÞJÓFAFOSS AND BÚRFELL. Nebol som z neho nejak unesený aj podmienky boli kadejaké, ale cestou tam sa Juraj aspoň poriadne vybláznil na blatnivej F-Road a my sme mali o zábavu postarané. Na východ na Haifoss, som ja nešiel, mali v pláne kus urobiť aj trek, na to som sa ja necítil. Nebolo úplne jednoduché nájsť tu ubytovanie. Nakoniec sa mi podarilo vygoogliť nejaké chatky. Vyzerali super, ono by aj boli super, ale… . Hneď po príchode sme dali meno domácemu McGiver, mal tam rozobraných viac motorov, ako v hangároch Lufthansa. Hovoríme si toto bude frajer. Utrel sa od oleja, usmial a išiel nám ukázať ubytovanie. Chatka super, všetko paráda. A ešte to stálo ozaj skoro nič. Avšak nemali sme pustiť vodu. To sa začal ozývať z kúpelne čudný rachot. Po analýze sme zistili, že zvuk ide z bojlera, ktory je v kúpelni nad hlavami. A tiekla len teplá voda, a keď sme chceli pustiť studenú, tak sa ozýval len rachot. Tak som zavolal McGivera, však ten si s tým poradí. Ten prišiel usmial sa, chvíľu sa tváril prekvapene a doniesol nam dve fľaše čistej vody vo fľašiach od spritu. No nič, hovorím si, keď si myslí, že trom chlapom stačia dve fľaše vody na varenie, pitie, či splachovanie, ok. Na druhý deň mu volám “HEY BOSS, WE DON´T HAVE ANY WATER, COULD YOU BRING SOME MORE? BUT NOT JUST TWO BOTTLES, BUT MORE”. /Mami to aby priniesol viac vody/. McGiver prišiel a vo dverách mu hovorím, COLD WATER DOESN’T WORK, BUT HOT DOESN’T WORK TOO. /mami to ako, že nejde ani studená, ani teplá/. Vyletelo z neho, že OH SHIT, a ja mu na to, YEAH THAT´S WHAT I WANTED TO TELL YOU, BECAUSE THE TOILET IS FULL OF SHIT. /Mami, to som mu vysvetlil, že záchod je plný hovien/. McGiver zastal, a nevedel čo povedať, aj dobrá nálada ho prešla. Tvár mu zamrzla, prudko sa otočil a išiel preč, že za chvíľu je späť. Chalani za mnou sa pučili smiechom. Tak ale čo sme mali robiť? Vedel, že to nefunguje, čo sme sa mali posrať? Tak sme z toho urobili latrínu. Po chvíli sa vrátil, a začal pucovať. To sme my už pomaličky boli zbalení, keďže Jurajovi ostával, posledný deň, na ten ďalší mal už letieť domov. Tak sa chalani rozhodli, ešte raz opáčiť sopku, keďže je pomerne blízko letiska, logisticky to dávalo zmysel. Ja som však na sopku nemohol ani pomyslieť.
Preto som sa rozhodol fotiť pri útesoch REYKJANESS. Miesto, kde väčšinou každý trip buď začína, alebo končí. Ja tu zvyknem aj začať aj končiť. Aj tento trip, som tu vlastne bol úplne prvý deň slobody. Keď som stál na parkovisku a durdil sa, že som to prekoučoval. Tento krát som tu však bol len preto, že chalani ešte chceli raz skúsiť sopku, a mne sa to žiaľ nedalo. Nevadí, užil som si samoty, spievaniu čajok, a hlavne oceán. Veľmi príjemné fotenie útesu s oceánom, za neustáleho náletu zvedavých čajok. Neviem či si niečo strážili, alebo ozaj na mňa robili nálety zo zvedavosti, ale vždy boli blízko mňa. Taká malá rada, skontrolujte si či máte dobre zaostrené, počas fotenia. ja som sa nechal uniesť vlnami oceánu. Fotil o zlom krky, aj som to kontroloval na displeji a zdalo sa mi to ok. Doma som však zistil, že všetky fotky s tak peknou atmosférou boli úplne mimo ostrosti. Neviem síce prečo, lebo stupnicu ostrosti som si viac krát kontroloval. Tak či onak všetky sú mimo 😀 nevadí. Večer som išiel pre chalanov na parkovisko, tak kus frflali. Že im šťastie neprialo, že zase pri sopke silný vietor. Holt to je Island, tu proste fúka. Na ďalší deň nás čakalo vrátenie Land Cruisera, rozlúčenie sa s Jurajom. Bolo mi ľúto, že jedna etapa tripu končí, ale veľmi som sa tešil na tú ďalšiu.
Juraja som si obľúbil, je to komik, ktorý neustále čosi melie. Tak sme sa potľapkali, a išli si vybaviť iného bieleho tátoša. Dacia Duster. Smiech? Viete že Island je krajina bielych Dusterov? Je to úsporné, vie sa to dostať kam je potrebné. Ozaj dobrá voľba. S Dustríkom som si hneď potykal, páčil sa mi. Smer bol jasný DETTIFOSS. Videli Ste prvú scénu z filmu Prometheus? Tak to je práve vodopád Dettifoss. Tak tam som sa veľmi chcel dostať. Naštartovali sme Dustríka, ešte sa zastavili v miestnych potravinách a už sa šlapalo na viac ako 7 hodinovú jazdu na sever. Konečne na sever. Juh som mal zmapovaný už z roku 2019, tak som sa veľmi tešil hore. Cesta pekne odsýpala. Za zmienku stojí mestečko AKUREYRI, ktoré už na mňa pôsobilo úplne inak ako Reykjavik. Také typické spomalené mestečko ako zo severských filmov. Pri pohľade na fjord, som už len čakal, kedy z oceánu vyskočí Willy, ako v scéne z filmu Free Willy. Chvíľu som sa pozeral, ale nevyskočil. Išli sme ďalej, a mne sa tu veľmi páčilo. Krajina je tam iná ako na juhu, taká drsná, môjmu srdcu blízka. Možno tam nie je toľko vychytených lokalít na fotenie, ale moja dobrodružná duša dostávala to čo má rada. Slobodu. Pocit toho, že som niekde úplne prvý. Dobrá blbosť, že? Viem, ale tak som sa tam cítil. Ono veľmi zavážilo aj to, že sme boli na Islande bez turistov. Keď nikde nikoho nevidíte, máte pocit, že Ste tam prvý :D. Potom však prišlo sklamanie. Po odbočení z hlavnej cesty ku vodopád, sme prešli len dve zákruty a pri pohľade na výšku snehových závejov na ceste som to ani neskúšal siliť. OK tak priznám sa, skúsil som, ale nemalo to žiadny význam. Cez prvý závej som sa ešte predral. Druhý vyzeral tak hrozne, že pri predstave že sme 28 km od vodopádu, a čo všetko ešte na ceste môže byť, som to vzdal. Nevadí. Dohodli sme sa, že ideme skúsiť fotiť kamennú skalu pri Husavíku. Na počudovanie, mňa to stále bavilo. Bolesť už konečne kus ustupovala. A tá krajina okolo nás. Žiadne prefotené miesta, úplne neznáme kopce, do ktorých krásne svietilo. Veľmi pekný západ slnka, my sme to však driapali do Husaviku. Doteraz som všade dodržiaval rýchlosť, tu som však potajme ťukal do tempomatu, aby Filip nevidel a občas teda nešiel predpisovo. Však som na sever a nikoho nikde. Slnko zapadalo a my sme nestíhali. Po príchode, sme však už vedeli, že ideme pozde. Rozhodli sme sa napriek tomu sa ísť ešte prejsť ku kamennej bráne, ktorá je veľmi fotogenická. Po príchode na miesto, by som normálne mal byť sklamaný, ale nebol som. Paradoxne, všetko prekoučované, fotka žiadna a ešte po príchode na miesto fotenia, sme zistili, že je veľmi málo vody, a na brehu vlastne nie je žiadne popredie, len zelená škaredá bahurina. Napriek tomu, som cítil emocionálne jeden z vrcholov tripu. Užíval som si pohľad na oceán, ktorý vyzerá tak nekonečne. Vedel som že severnejšie už na tomto tripe nebudeme. Premýšľal som čo je ďalej. Už len Grónsko, paráda. Jasné, všetci čo ste prešli Island okolo Ste boli vyššie. Ja som ho okolo neprešiel ani pri druhej návšteve. Vyššie som nebol, a stejne som si to užil. Bez fotky, ale pohľad na oceán mi robil veľmi dobre. Fotka je len vedľajší produkt, v prvom rade, ide o tú cestu, o tie zážitky. Samozrejme, že vždy sa o ňu snažím, ale keď to nevydá, nevadí. Teším sa z takýchto krásnych momentov. Rozlúčil som sa po mojom, poďakoval miestu, ešte raz sa pozrel na sever a zamrmlal “Grónsko, raz ťa určite navštívím”.
Vrátili sme sa k autu, a začali dumať čo ďalej. Kde budeme fotiť v noci? ráno? a kde vlastne budeme spať? Sever je menej hustý ako juh a hlavne v korona čase, aj málo hotelov je v prevádzke. Našťastie si Filip pamätal z jeho poslednej návštevy fajn hotelík, a ešte mali aj otvorené. A bola to dobrá voľba. Vlastnila to taká milá staršia pani, ktorá by pre nás aj modré z neba zniesla. Pobavilo ma heslo na wifinu 12345678, hovoril som. Na severe sa mi páči, všetko je tu pomalšie a kľudnejšie. Ráno sme sa dohodli, že ideme na GOÐAFOSS. Krásny vodopád, hneď vedľa cesty, aj moje kríže si prídu na svoje. Filip to tam už poznal, keďže tam bol. Pre mňa to bola premiéra a celkom som sa aj tešil. Hneď po príchode mi do očí udrelo, že nikde žiadne auto. To nemyslia vážne. Vodopád 100 m od cesty. Podľa veľkosti parkoviska súdim, že veľmi turisticky obľúbený, ale korona urobila svoje. Dnes je len náš. Pocit, ktorý ťažko opísať. Viem si to predstaviť v plnej bezcovidovej sezóne. Asi ani statív by sa nedal rozložiť. Východ sme si užili do sýtosti, a bol čas aj na nájdenie netradičnejších pohľadov. Čo to som si aj zafiltroval, vzhľadom na prázdnosť miesta, bol na to čas a priestor. Po východe šup na hotelové raňajky, kde som sa nestihol čudovať. Boli sme tam dvaja, a pani nám dala na výber ako na svadbe. Neuveriteľne milá pani. Dali sme sa s ňou do reči. Vysvetlili sme jej že my fotíme a náš režim je značne iný ako bežného turistu. Tak či nemôžeme sa vyspať do sýtosti, až potom opustiť ubytovanie. Nemala žiadny problém. Resp. nás napadla ešte jedna varianta.
Na ďalší východ sme chceli ísť na vodopád ALDEYJARFOSS. Krásne fotogenický vodopád. Lenže príjazdová cesta k nemu nie je zrovna asfaltová. A my sme nevedeli, či sa tam dostaneme či nie. Ak by sme sa dostali, ostávame na ubytko aj ďalšiu noc, ak nie ideme niekam ďalej. V tom nás začul, asi jej manžel a hovorí. Dostanete sa, ale tak cca 3 km pred ním, skončíte. Pche však my máme Dustera hrdinovia. Tak sme sa hneď vydali na cestu, ktorá sa mi náramne páčila. Prach, štrk, sem tam nejaký výmoľ. Občas sme to šupli cez most a rieku. Paráda Dusterka dostala čo má rada. Po prejazde pomedzi kone, sme prešli posledným mostom a pred nami bol kopec, na ktorom bolo snehové pole, ale také 150 metrové. V tom nás napadli slová starého pána, že sa dostaneme, len tak cca 3 km od vodopádu. Za normálnych okolností, pohoda, prejdeme na pešo. Ale ja som stále nebol fit, a celkom som z tých 3 km mal strach. Resp. cítil som sa už značne lepšie, ale nechcel som sa vrátiť tam, kde som bol pred týždňom. No nič Dusterka do 4×4 módu, rozbeh, 1, 2 plyn…a už som vrčal do kopca. Prvý krát do polky, cúvať a pome zase. Takto sa mi podarilo dostať skoro až hore, ale hore žiaľ nie. Filip išiel na prieskum ku vodopádu, a ja som čakal v aute. Samozrejme som to ešte skúšal, Dustrík fučal, ale snehové pole som neprekonal. Avšak všetka česť Dustríkovi, držal sa so cťou. To by asi nevyšli ani silnejšie lokomotívy. Keď sa Filip vrátil mi hovorí, nič by si tým nezískal, po pár metroch hore na kopci je ďalšie a ďalšie snehové pole. A že cesta na pešo, tam trvá tak 35-40 minút, že to dám. A pozri čo som našiel v snehu “ukazujúc mi fotku v telefóne”. Čo myslíš, čoho stopa je toto? Kokos pozriem do mobilu, však medveďa nie? Úplne jak medvedia stopa v snehu. Hovorím si, ale do riti čo by tu robil medveď? “Počul som prípady, že medved doplával na Island na nejakej ľadovej kryhe z Grónska“. WTF? Filip? to mi načo kvačkáš toto na nos? Beriem do ruky mobil, google. POLAR BEAR IN ICELAND /Mami to, ako ľadové medvede na Islande/.
A ozaj, ešte aj mapku výskytu som našiel, takmer všetko na severe Islandu. Posledný síce v roku 2016, ale jeden nikdy nevie. Hlava pracovala na plné obrátky, je jar po zime, čo keď nejaký zmrd si prišiel urobiť dovču? Toto mi ešte bolo treba. Spomínal som cestou sem most? tak 300 pred ním bola rampa, ktorá vymedzovala islandským koníkom, kde sa môžu pásť. Cestou k vodopádu nás bez problémov pustili. Cestou späť, si to však chalani rozmysleli. Zastali si pred auto, a ani bohovi. Rozkaz znel jasne, neustúpiť ani o jeden mm. Najväčšia drzosť, už bola, keď začal chrumkať spätné zrkadlo Dustríka. „Agresívne“ kone, čo mi tu ešte zažijeme? Kričali sme, vrčali motorom nič. Tak som ich začal hladkať prednou maskou v nádeji že ustúpia. No pár krát som do jedného musel pekne hegnúť, aby to vzdal. Toľko štrapácií, aby sme sa dostali na hotel, kde som už do postele len odpadol. Po prebudení, Filip ešte spal, som veľmi opatrne a bez odvahy odchýlil záves na okne a čo nevidím. Západ ako hovado. Hovorím si no čo už, zase ďalší prekoučovaný. Ani som to radšej neodfotil, načo sa nasierať, ešte aj o pol roka? Náš plán bol ísť opäť ku Godafossu na nočné fotenie. Následne ku snehovému poľu a ďalej pešo, ku Aldeyjarfossu, na ranné fotenie. KP hlásilo celkom peknú zelenú tancujúcu Lady. A vyšlo, už z idúceho auta sa mi mobilom podarilo urobiť peknú nočnú zelenú fotečku. Vyšlo to. Fotili sme ako o zlom krky. Na hotel sme už nechceli ísť, autom sme sa presunuli po miesto, kde som včera šaškoval s Dusterkou, po posledné možné snehové pole. Našťastie koníky, neprotestovali. Zahájili sme “spánok” v sede, a až hoďku pred východom, sme sa vybrali na púť Islandskou krajinou. V hlave som mal stále bieleho béďu, ale nehovoril som o ňom viac. Nič by to nepomohlo. Do toho silné obavy z mojich krížov. Našťastie sa to dalo zvládnuť, a dobre že som išiel. Premeškal by som totiž najfarebnejší východ tripu. Ja na tie farbičky síce moc nie som, ale tak neodfoť to už, keď som tam. Zase som si pekne za NDčkoval. Škoda, že sa mi nič originálne nedalo vymyslieť, ale to miesto ponúka asi len tú jednu kompozíciu, ktorá je známa. Neva, som rád aj za to. Ďaleko viac si vážim, ten pocit, ktorý som tam mal. To dobrodružstvo, po tme sa trepať nepoznanou krajinou v hlave sa mi miešala béďova veľká noha aj hlava 😀 a moje kríže. Napriek tomu, som sa prekonal, a výsledok? Zážitok, na ktorý nezabudnem. Dusterka, snehové pole, imaginárny béďa, sila vodopádu, farbičky. Po zverejnení storky z toho rána som dostal asi tak 5 správ, že vypínam si ťa!!! 😀 O tom to celé fotenie je. Aj teraz keď píšem, tieto riadky, najradšej by som sa zbalil a vypadol, chytať nové a nové zážitky. To je pri fotení to najpodstatnejšie. Bez toho mať rád krajinársku fotku ani nejde. Po príchode na hotel náš čakali zase “svadobné” raňajky, a do postele sme už len odpadli. Spať sa však vôbec nemohlo nejak dlho, čakala nás totiž dlhá cesta na Malý Island do mestečka GRUNDARFJÖRÐUR.
Cestou sme sa však ešte chceli staviť si zafotiť HVÍTSERKUR. Ktorému nikto nepovie inak, ako slon, či kamenný slon. My sme to volali Hvít sere kuru. Čiže pred nami bolo tak 7 hodín šoférovania, a to sme nevedeli, že nám príroda nadelila celkom divokú jazdu. Po dorazení ku Hvítovi /slonovi/, to vyzeralo celkom fajn. Síce pršalo, ale aspoň filtrovať som skúsil. Že sa z toho vystrúha nejaká moody náladovka. Tu sme sa nemali v pláne nejak zdržiavať, čakal nás prechod pod ikonu, ktorú z videnia pozná asi každý, aj taký, čo na Islande nikdy nebol. KIRKJUFELL.
Mám s ním nevyrovnané účty, keďže na jeseň 2019 som sa tam nedostal. Celkom som sa na neho tešil. Cesta k nemu však bola úmorná. Vietor, dážď, no proste Island. V tých najtvrdších chvíľach nám auto išlo odfúknuť. Bez srandy, kývalo s nami ako na horskej dráhe. V Grundarjfor sme už mali booknute ubytovanie na jednu noc. Boli sme ozaj radi, ked sme tam prišli. Ubytko to bolo parádne, až kráľovské, za to môže opäť korona. Apartmán normálne pre štyroch sme mali dvaja. Bol to super ťah, ako ukáže nasledujúce dni. Jaj a ten výhľad, priamo z izby na Kirkiho. Úplne najviac sa mi na tom páčilo, že som mohol zaparkovať priamo pred dverami našej izby, na jednom metri len prehádzať veci. A už sme boli v suchu, tichu a v kľude. Veľká pohodička. Ráno sme nemali žiadne plány, v jednom kuse padal dážď v spojení s prudkým vetrom. Nebolo to úplne fotiteľné, ale aspoň sme sa konečne poriadne vyspali. Plán bol oddýchnuť si. Znie to čudne pre nefotografa, taký čo fotí vie, že fotenie je drina. Občas sa dá vyspať, občas nie, teda väčšinou nie. Je to neustále presúvanie, hľadanie kompozície, a potom sa fotí, a tak dookola. Na oddych je čas málokedy. Keď sa ako tak vyčasilo /čiže fúkalo a pršalo ďalej, ale neodfúklo nás/, sme išli pozrieť pod Kirkjufell. Obohratú kompozíciu sme ani neboli pozrieť, je to úplne zbytočné, prišli sme sem pre iné pohľady. Vybrali sme sa potokom smerom hore, a dobre sme urobili. Toto miesto je fotoraj, áno stále budem mať v kompozícii, len tú jednu horu Kirkjufell, ale tých popredí. To je nádhera. Neviem prečo som doteraz videl, len veľmi málo iných fotiek z tohto miesta. Čo zákruta potôčika, to iné popredie. Nádhera. Počasie sa s nami zahráva aj naďalej. Ale to je len dobre, to sú podmienky, kedy sa dá fotiť aj na obed. Sme tu v apríli, aj počasie tomu zodpovedá, neustále zmeny, dážď, slnko, krúpy. Foto Nirvana. Nastavil som si jednu kompozíciu, v tom začali padať krúpy a Kirkinko sa začal zaťahovať. To bolo pár sekúnd. Cítil som vedľa seba Filipa, že sa snaží o čosi podobné tiež. V tom sa Kirkinko zatiahol úplne, krúpy nám šľahali do tváre. Ukazujem Filipovi čo som práve odfotil, a že sa mi to veľmi páči, má to atmosféru. A to som nemal robiť, len sa otočil a išiel dole. Cítil som, že bude nasratý, že to nestihol. Pomaly sme išli dole ku autu. Ešte sme tak 5 minút stáli vo vetre a krupobití, či sa Kirkinko neodhalí, ale keďže sme boli do nitky mokrý, išli sme do auta. Filip ma už tam pár minút čakal. Nastúpim a takého červeného zlosťou som ho ešte nevidel. “Môžem jebať celý Kirkjufell, nech sa pod zem prepadne tam kde je. Len som zmokol a nemám ani jednu fotku”. Mňa začalo pučit a trhať mi tvárou. Ani náhodou som sa nevedel tváriť vážne. Nie preto, že by som mal radosť, že on to nemá. EE, vôbec. Mňa bolo fest smiešne, lebo viem že Filip nenadáva. Ako ho poznám nejaký ten čas, tak ani slovo. A to mi prišlo fest smiešne. ”Kľud Filip, ešte sme tu, ešte to stále môže vyjsť”. Ostalo hrobové ticho, v duchu som sa však stále na ňom zabával. Cestou sme sa stavili v alcoholovom shope, a dopriali si flľaštičku Jamesona, za nekresťanské peniaze. Cestou domov, nás ešte chytila taká malá výchrica spojená s krúpami, bol to zážitok. To je Island. Na izbe to vyzeralo, ako keď sa rozloží zájazd tak minimálne 5 ľudí, a to sme boli len 2 fotografi. Čiže výber izby a hotela bol geniálny. Už aj Filip mal lepšiu náladu, a už sa toľko nesoptil, však nebolo nad čím. Kirkinko mal pre nás pripravené, ďalšie a ďalšie prekvapenia. Ako som písal, fotili sme na pravý obed, čiže na večer bola stále veľká šanca, si dobre zafotiť, a o kompozície tam teda nebola núdza. Plán bol jasný, vrátime sa tam. A dobre sme urobili, Kirki sa predvádzal na parádu. Neustále zmeny, svetlo, búrka, oblaky, ďalšia búrka, čo viac si krajinársky fotograf môže priať? Nie neboli to “červánky” ala Aldeyjarfoss, ale ja po takých už ani netúžim. Farbičky stejne v PC krotím a väčššinou desaturujem. Fotka by nemala kričať farbami, ako to na IG často vidím. Áno takto nikdy nebudem mať toľko sledovateľov, ako takí čo potiahne saturáciu do prava. A nech, fotka má mať atmosféru, a nie plechovú oblohu a presaturované farby. Toto je tá pravá fotonirvána. toto je to pravé orechové. Vidím, že už aj Filip je spokojnejší, čo mi zlepšuje náladu. Ja vískam, spievam, a nakoniec hore poďakujem, ako to mám vo zvyku, vždy keď odniekadial odchádzam, aby ma v dobrom prijala, aj nabudúce. Už bolo o poznanie lepšia nálada, a jeden druhému sme vysvetlovali, to si videl? keď išla tá búrka, a začalo z nej sypat? Áno videl, a ty si videl, keď začalo tak fúkať, že aj statív dvíhalo? Dvaja nadšení fotografi, to je ťažko vysvetľovať. A zas ten istý kolobeh, do nitky mokrý, všetko sušiť. Avšak KP predpoveď nás strašila s 5 predpoveďou, čo je teda už silná zelená dáma. Chodili sme kontrolovať, pred barák, avšak oblaky to celé zahatili, aspoň sme mohli kľudne spať. Ráno sme sa nikam nemuseli ponáhľať, ráz počasia sa nemenil, na nejaké svetlo, sme mohli zabudnúť. Rozhodli sme sa prescoutovať, ešte jednu časť pohľadov na Kirkjufell. Je tam ešte jeden zaujímavý potôčik. Keď napíšem, že aj tam sa to len hemží peknými kompozíciami, asi mi už nikto nebude veriť, ale je to tak. Vyštverali sme sa až hore k najvyššiemu vodopádu, odkiaľ je celá krajina ako na dlani. Zase raz ten pocit, všetko pod nami, vodopád hučí, len ten vietor. Bolo potrebné ozaj držať statív, lebo by ľahko skončil s foťákom niekoľko desiatok metrov pod nami. Vak som si položil za seba, samozrejme, keďže každú chvíľu pršalo, na vaku som mal ochranu pred dažďom. V tom fúkol vietor, vyzliekol mi celý vak. Ochranu nafúklo a ona krásne vzlietla ako parašutista a začala sa vznášať nad roklinou. Aj ona si chcela užiť tie krásne pohľady na túto neskutočnú krajinu. Našťastie neletela ďaleko a po pár minútach hľadania sa mi ju podarilo dostať späť, potvoru. Zalietala si si, a už si späť vo vaku. Druhý deň pod Kirkim a druhý x sa dalo fotiť aj cez deň, vďaka výdatným zrážkam, a vetru to malo tú správnu atmošku aj na obed. Nie je vždy pravda, že krajinár fotí len východy a západy. Keď je atmoška, ide to aj na obed. Fotiek s jagavými slniečkom je veľa. Ale fotky búrky, snehu, krúpobitia je pomenej.
Na západ sme sa vybrali smer ARNARSTAPI, kde sa nachádza veľká kamenná brána. Avšak Poseidon mal iné plány. Ku oceánu sa bolo neradno priblížiť, aspoň ja som sa neodvážil. Vlny po náraze na útes dosahovali aj 20 metrovú výšku. Jedno zlé ohadnutie dosahu oceánu a zomlelo by ma ako mak v mlynčeku. Vôbec som nefotil, ale nevadilo mi to, kukal som sa na tú úžasnú silu vody a nechápavo krútil hlavou. Na jednom ostrove sa dá zažiť všetko. Od vyčíňania oceánu, krásne útesy, hory, gejzíry, vodopády, nočné orgie v podobe polárnej žiary, až po chrliaca lávu a to všetko, takmer bez ľudí. Toto je trip, o tomto musím napísať blog. Znovu som mal pocit malosti, zbytočnosti a smiešnosti. Cítim sa totálne nezmyselný oproti tejto veľkej sile, ktorá pár metrov odo mňa doslova drtí skaly. Predsa som na chvíľu vytiahol foťák, aby som si to len pre seba zvečnil. Takto nabitý zážitkov sme išli, ešte pozrieť útes LONDRANGAR. Krásny pohľad na kamenné výčnelky útesu v oceáne. Neradno tam stepovať, lebo možnosť pádu je pomerne vysoká. Kus sme si zafiltrovali a rozhodli sa že sem prídeme aj ráno. Veľmi pekné miesto, nikoho nikde. Doslova stovky čajok poletujú okolo nás, zvedavé, ktože ich to cez ten covid prišiel pozrieť. No ja s Filipom. V noci klasicky, výdatne pršalo, a my sme sa na východ pobrali na dohodnutý útes Londrangar, a urobili sme dobre, na malý moment sa odraz svetla oprel do rozbijajúcich sa vĺn pod nami. Aj čajočkám sa páčilo. Do toho sa začali pomaly trhať mračná v diaľke bolo vidieť aj dve tri búrky na mori súčasne. Zase ďalší silný zážitok, a to pre mňa najkrajšie, len malo prísť. Cestou domov, sa diali divy, oblaky sa roztvárali a zatvárali, nádherné a hlavne nečakané scenérie sa nám ukazovali. Lenže, a toto si neodpustim asi nikdy. „Páni fotografi“ nechali dlhé sklá na izbe. Prečo? no ja kurva dodnes neviem. Však auto by odnieslo. Nejaká nevedomosť, boli sme tam večer, vedeli sme že je to na širokáč, tak asi preto. Strašná chyba. Cestou sme videli ako sa špic jednej hory trčiac nad oceánom, bol doslova v objatí oblaku. Kde oblak sa silno podobal na taký prsteň. A svetlo sa opieralo dole do oceánu do vĺn. No nádhera, ale len pre oči. To bola atmoška, jak hovado. Nie farebne orgie, ale total recall atmoška, už na pohľad. Juj veľmi som si nadával, čo veľmi, ešte viac. Takáto chyba, večná škoda. Nechal som si popásť oči, a išlo sa na izbu zbaliť a davaj ho smer Reykjavik. Nadávam si za to však dodnes. Cestou sa nám stále otvárali rôzne nepoznané pohľady, na nepoznané kopce, ktoré boli nabité atmosférou. Keďže som stále mal veľké výčitky z rána. Tak som sedel s foťákom v ruke s nasadeným dlhým sklom. A oplatilo sa. Čo to som cvakol.
Kríže už boli lepšie, tak so si trúfol na jeden plán. Ešte raz sa pozrieť pod sopku, ale už s dronom. Cez FB som dohodol, požičanie drona v jednej požičovni v Reykjaviku. Inak celkom busy day, pobaliť, presunúť sa, požičať drona a keďže ďalší ďen odlietame, tak aj PCR test, musím stihnúť absolvovať dnes. A podvečer výšlap ku sopke. Zabudol som ešte na ubytovanie, to bolo také zlé, že ani nejdem o ňom písať. Asi horšie nebolo nikde. Nevadí, len nech kríže držia. Po nečakanom nákupe microSD karty, kde jej požičanie stálo viac ako jej kúpa v elektre, a po skúšobnom Filipovom lete s dronom, sme sa ocitli na parkovisku pod hikom na sopku. Išiel som napred, keďže Filip ešte išiel na vzdialenejšie parkovisko a začal som šlapať sám. Cesta fajn odbúdala, aj sa išlo o veľa lepšie ako prvý x. Cca po pol hoďke ma Filip dobehol a už sme išli dvaja. A krajina bola úplne iná aj hike okolo sopky viedol, zase inou novou trasou. Za tie ani nie dva týždne sa to zmenilo na nepoznanie. Už viac menej chrlil len jeden kráter, teda dva blízko pri sebe. Ostatné len dymili. Keď som písal, že počasie bolo lepšie, tak nie úplne to bola pravda.. Fúkalo stále pomerne dosť, tak klasicky Islandsky a do toho návalovo chodilo silné sneženie až drobné krúpy. Všade bolo cítiť síru. Čo mi na pohode nepridávalo. Po pár skúškach fotenia na dlhé sklo, som zistil, že z boku zo zeme, je to takmer nefotiteľné. Hlavný kráter bol neustále z nášho pohľadu v dyme, zo susedného kráteru, ktorý už síce nebol aktívny, ale dymil čo to šlo. Po stretnutí s jedným Talianskym fotografom Lenodardom Paperom sme pomaličky začali vybaľovať nášho požičaného miláška. Mavic 2 pro, presne takého som ešte nedávno vlastnil, ale ako ma na jednom z WS trafila jelenica do prednej kapoty auta, ktorá ma potom vyšla na 3k. Tak z výčitiek svedomia, že len večne s fotením vymýšľam som ho predal. Avšak toto bola verzia s displejom, ja som predtým mal verziu s napojením na mobil. Verzia s displejom je ďaleko praktickejšia. Pomaly sme to začali rozbaľovať, veľmi nesmelo. Mal som rešpekt, dron v tejto verzii, je asi najdrahší možný, ak hovoríme o Mavicoch. Tak ale hlava hore, prišli sme fotiť z dronu, tak pome na to. Prvý let pripadol na Filipa, bol celý žhavý do toho, tak prečo nie. A celkom sa darilo, dron poslúchal. Čo to sme skúšobne cvakli, okolo krátera sme chodili veľmi opatrne, radšej z vysoka. Mali sme veľký rešpekt. Po začatí pípania batérie sme pekne pristáli, a šup druhá baterka. Scenár sa opakoval, zase lietal Filip, keď som videl ako strašne sa v tom vidí, nemal som to srdce mu to brať z rúk. Už sme pofotili aj nižššie, vždy radšej niekoľko krát, ak by náhodou niektoré zábery boli roztrasené. A tak prišla rada na mňa s treťou batériou. So skúsenosťami starého mazáka som vzlietol. Po pár sekundách mi však zamrzol úsmev, a teda želal by som si, aby to bolo zimou, či vetrom. Pííp Pííp CONNECTION LOST, WHAT THE FUCK? /mami to je ako že čo do paroma?/ čo? Však som nič neurobil zle, len som vzlietol, čo sa deje? LANDING, čoooooooo? Čo sa to deje? DPČ nieee. Pozriem na Filipa, a vlastne ani neviem ako vyzeral, asi ako ja, ja som nevidel nič. Mám tmu. Viem, len že je zle, kurva zle. Ty kokos sopkou to začalo úplne na chuja, a sopkou to úplne na chuja aj končí? To čo je?…píííp píííp LANDING. Obraz zaseknutý na čierno bielo. Len kŕčovito držím páčku ovládača smerom k nám, tlačidlo HOME som podľa mňa na tom ovládači prerazil. No áno, teraz sa môže začať mudrovať o tom, že dron by som vždy mal mať na dohľad. Tak to by sme pri sopke neodfotili vôbec nič. Tam ho na dohľad nemal nikto, a v tej spleti dronov aj tak by bolo len ťažko rozoznať ten náš. Pozerám na oblohu, a cítim pohľady ostatných práve na nás. Nechcem sa po ľuďoch veľmi ani kukať, vlastne nechcem vidieť nikoho. Tak sa zámerne pozerám hore, hľadám drona. Hovno, už viem že je v prdeli, len sa tvárim, že hľadám. Napriek tomu, ide o 10 metrov ďalej a pýtam sa ďalších dronistov, či vedia ktorý je ich dron na oblohe. Po chvíli tápania ukazujú, že asi henten. Ok, Maroš, dobre, načo si sa ich to bol opýtať? Zúfalý človek, robí zúfalé činy, to bol jeden z nich, úplne zbytočný. Držím sa za hlavu, a ani neviem čo robí Filip, mám pocit že zastal čas a nastal Matrix. Tie chvíle cítim ešte aj po 4 mesiacoch, brrr a striasa ma z nich. Maroš kurva, je v láve kdesi, a ak aj nie je v láve je na zaschnutom lávovom poli, kde sa stejne nevieš dostať. Si v prdeli, 2 litre kamo, 2 litre a na Islande ešte viac. Už som si pripravoval v hlave, ako to vysvetlíme v požičovni, a či sa bude dať ukecať, že kúpime drona u nás a sem mu ho pošleme. Jasná blbosť, ja viem, vtedy mi to však ozaj chodilo hlavou. A doma čo povieš hrdina? Už si auto rozmlátil, poistenie na zver nikde. Teraz frajer si len tak drona do lávy utopíš, čože Maroš, máš na to. Bože ty si taký chuj, načo si si to požičiaval? Začal som premýšľať, aký mám zostatok na účte, ako sa to bude platiť. Filip čosi pobehoval okolo, ale snažil som sa nevnímať ani jeho. Nikoho som nechcel vidieť ani počuť. Čo tu kurva vlastne ešte robím, zbaľme čo ostalo a pome do preč. Som zúfalý, nahnevaný, až do plaču. Ja a sopka, to je príbeh. Kríže, tak že celý trip poznačený a teraz účim drona plávať v ohni, čistý jebo. Ty si to s peniazmi vždy vedel, len kto dokáže toľko zarobiť, koľko dokážeš ty stroviť. Miestami sa hýbeme, miestami stojíme, a aj bez veľkej obhliadky okolia vidím, že sú všetky oči na nás. Rozruch. V tom vidím skupinu guidov v diaľke, očividne videli že sme v “poriadku”, tak sa nás idú opýtať YOU ALLRIGHT? kokos presne toto teraz potrebujem počuť. Túto trápnu vetu, vyslovene nemám rád, ešte z pobytu v UK. Každému ju u prdele ako ti je, ale ide okolo a YOU ALLRIGHT? no nie kokos dobre mi je. Približujú sa ku nám a keby na druhej strane nebola láva tak snáď aj utečiem. Len nebolo kam. Už boli na pár metrov a hovoria, HI GUYS, WHAT HAPPENED? DID YOU LOSE A DRON? /mami, pýta sa čo sa stalo, a či sme stratili drona/. ČOOO ten mele? Ako to vie? videl nas? Co chce?….ano, odpovedám slovensky. SORRY YES. Na to z nich vyletí, WHICH BRAND? Mavic dva pro, zase po našom, SORRY MAVIC TWO PRO. Kokos Maroš ty si mátoha, čo to meleš po slovensky, ale ja od totálnej psychickej mimózy neviem anglicky, ani to málo čo obyčajne viem. V tom sa začnú rehliť a jeden z nich spoza chrbta vytiahne nášho drona. Vo mne jebol ďalší kráter, totálna emočná erupcia. Začal som čosi koktať, ozaj neviem čo. Mal som strašnú chuť chlapov objať, len som si uvedomil, ako by to zle vyzeralo. Tak som tam len stál čosi šovolil a skoro reval šťastím. Vysvitlo, že dron si samovoľne letel mimo sopky. Myslím si že HOME tláčitko nepomohlo, to by plus minus pristal pri nas. Skôr si myslím, že bralo do úvahy moje kŕčovité držanie páčky smerom ku nám. Ale tá strašná náhoda, kto tam nebol, tak mu to skúsim vysvetliť. Údolie niekoľko kilometrov dlhé a široké, plné čerstvej aj zaschnutej lávy. Bolo hnusne, čiže aj ľudí tam bolo tak maximálne do 100 a dron pristane 5 metrov od GUIDOV, teda od ľudí, ktorí dohliadajú na bezpečnosť pri sopke. Nepristal pri iných ľuďoch, ale pri GUIDOCH. Nad nami niekto pri tej všetkej smole proste stál. Keby pristál hocikde aj náhodou mimo lávy. Nemali by sme šancu vedieť, že kde. To tak malo byť. Bodka na záver tripu ako z Hollywoodskeho filmu. Nasledovala tak 10 minútová ďakovačka chalanom, spoločná selfie a išli zachraňovať niekoho ďalšieho. GUIDES je mi jasne, že toto čítať nebudete, ale veľké ďakujem aj teraz. S Filipom sme tam skákali, vískali, a nechápali, keď si na to spomenieme dodnes, tak nechápeme. Zase sme boli stredobodom všetkej pozornosti, a všetci na nás civeli, ako na nepríčetných. Toto sú tie krásne zážitky, čo chcem zažívať. Nie, drony strácať nechcem, ale toto doma nezažijem, ani na gauči, ani v krčme. Toto je to čo ma baví pri samotnom fotení, kopec srandy a spomienok. Aj lepších aj horších. Celý večer sa už niesol v tom, že každú minútu sme sa jeden druhého pýtali, že to čo sa nám práve stalo. Po príchode na hotel /áno ten zlý/, som asi o jednej ráno recepčnú ukecal, že potrebujeme panáka, toto sa muselo zapiť. Stále sme boli emočne v prdeli, našťastie dala si povedať. Chvíľu sme tam ešte breptali pri poháriku Jamesona a išli sme zahájiť poslednú noc nášho Islandského dobrodružstva, už nás čaká len zajtrajší odlet. Ráno to ešte bola kovbojka. Zaspali sme. Už mal byť check out, a my sme to nejak nestíhali, tak pani bola kus nahnevaná. Slušne sme sa omluvili, že nás to mrzí a dokonca sa aj usmiala. Silene, ale predsa. V pláne už bolo, len vrátiť drona, jemne poriadiť auto. A šupli sme sa hádajte kam, no predsa ľahnúť si ku čajkám na Reykjaness. Áno opäť, niekoľko hodín sme sa za slnečného počasia „rozprávali so zvedavými kámoškami, až kým neprišiel čas vrátiť auto. Nášho bieleho tátoša Dustríka.
Island 2021 bola akcia, na ktorú sa nezabúda, keď teraz počujem, koľko je tam ľudí, vážim si to o to viac. My sme tam boli sami, Island bol náš, vzrušujúci pocit. Prázdne parkoviská, auto požičovňa za facku. Mali sme Land Cruisera v cene Dustera, potom sme mali Dustera za tretinu ceny, čo stojí dnes. Prežil som 5 dní v karanténe a xy PCR testov. Vadí? Ani náhodou, toto už sa asi dlho nebude dať zažiť. A kríže? čo už, ano pokazili mi značnú časť tripu, ale dnes si už spomínam len na to dobré, to zlé sa časom v hlave prebrúsi a vytratí. Ak si toto moje extra dlhé rozprávanie dočítal až sem, tak díkes. Budem rád, ak mi zanecháš nejaký feedback. Hej, FILIP a JURAJ díkes, DELTA.
PS. úplne najväčšie díky mojej rodine, ktorá mi toto moje foto vyčíňanie toleruje a má pre to pochopenie, bez nej a pochopenia, by som sedel doma a šúchal nohami o koberec.
